Ako prvý sme navštívili vojnový pamätník v Canberre. Otvorený je od r. 1941 a je domovom zbierok pripomínajúcich vojny, v ktorých sa Austrália zúčastnila. A tých je teda dosť (od prvej svetovej), hoci na austrálskej pôde sa tuším nikdy nebojovalo. Len počas druhej svetovej vojny Japonci zbombardovali Darwin a v sydneyjskom prístave sa kde-tu vyskytla nejaká japonská ponorka. Pred pamätníkom sa tiahne ulica ANZAC Parade, pomenovaná podľa austrálsko-novozélandských jednotiek (Australia-New Zealand Army Corps), ktoré spoločne bojovali v prvej svetovej vojne na európskom kontinente. Z ANZAC Pde vidieť priamo až na Capitol Hill, sídlo parlamentu. Je to dosť efektný pohľad - Canberra je totiž postavená veľmi precízne.

A prečo je to tak? Keď vytvorili anglické kolónie v Austrálii v r. 1901 federáciu, rozhodli sa vybudovať si nové hlavné mesto, pretože Sydney a Melbourne sa nevedeli dohodnúť. Vybudovanie nového hlavného mesta teda Austrálčania zahrnuli do svojej ústavy a vyhlásili medzinárodnú súťaž na projekt Canberry. V r. 1908 vyhral súťaž Američan Walter Burley Griffin. Federálna vláda v roku 1911 kúpila pozemky pre Územie hlavného mesta (Australian Capital Teritory) a v r. 1913 rozhodla, že mesto sa bude volať Canberra, čo v aboridžinskom jazyku značí "miesto stretnutí". Trvalo ešte dlho, kým sa Canberra skutočne začala rozrastať, rozvoj nastal až po druhej svetovej vojne. Dnes má austrálske hlavné mesto niečo cez 300-tisíc obyvateľov a rozkladá sa na 2366 kilometroch štvorcových.

Canberra je teda precízne naplánované mesto, čo z nej robí unikát a o ju zároveň robí krásnou, pretože je v nej neobyčajne veľa zelene. V Lonely Planet som si prečítal, že v nej bolo vysadených 12 miliónov stromov. A nielen to, Canberra sa začína i končí v buši a tak v nej možno vidieť aj typické austrálske zvieratká - kengury. Tie vraj niekedy možno vidieť aj na Capitol Hille, aj pri Burley-Griffinovom jazere. Aj my sme mali príležitosť ich vidieť. Za vojnovým pamätníkom je totiž kopec s vyhliadkou (Mt Ainslie, 843 m), na ktorý sa dá vyštverať asi za pol hodinky. Tak sme sa rozhodli, že naň vybehneme a sotva sme sa vzdialili na niekoľko metrov od civilizácie, zbadali sme prvé kengury. Zjavne boli na turistov zvyknuté, naša prítomnosť im neprekážala a dovolili nám k sebe prísť na niekoľko metrov. Všetkých nás to prekvapilo, taká neobvyklá blízkosť, takže minimálne jeden z nás (nebudem menovať) sa šiel pretrhnúť od fotenia :)) Ja som to nebol, spravil som len jednu fotku a snažil som sa predsierať, že je to celkom normálna záležitosť.

Vyšli sme na kopec, pokochali sme sa pohľadom na mesto, vyfotili sme sa a vrátili sme sa späť k autu pri pamätníku.

Apropos, auto. Človek je bez auta v Canberre úplne stratený. V Sydney je to presne naopak - nemáte kde zaparkovať, v meste je neustále plnka a najlepším riešením je použiť verejnú dopravu. V Canberre síce verejná doprava existuje, ale ani zďaleka nezohráva takú rolu, ulice sú široké, miesta na parkovanie je požehnane a áut je neuveriteľne málo. Predpokladám, že projektanti mesta ešte rátajú s ďalším rozvojom...

Vrátili sme sa teda k autu a rozhodli sme sa ísť si pozrieť ďalšie zaujímavosti mesta, ponechajúc pamätník na "niekedy inokedy". Otvárali ho totiž až o desiatej a to by sme museli ešte asi pol hodinu čakať. Načo, nie? Takže napriek tomu, že to bolo zadarmo a expozície sľubovali parádne zážitky, šli sme ďalej. Natankovali sme (benzín je v Canberre drahší ako v Sydney) a presunuli sme sa na druhú stranu umelého Burley-Griffinovho jazera.