MILÍ ČITATELIA!    Možno ste si všimli, že Stojan nejakú dobu nevychádzal. Teda asi rok. Bolo to spôsobené tým, že istí dvaja pochybáci zo 4.C si našli iné koníčky, ako je písanie (a maturita to nie je...).    Veru, Betka a držanie dievčat za ruku (či iné časti tela), to sú dôvody, pre ktoré sa na Stojan zabúdalo.    Nakoniec sme sa predsa rozhodli niečo Vám ponúknuť, ale zrejme sa veľmi nenasmejete. Nám samým nie je príliš do smiechu, tak sa to snažte pochopiť. Stojan je tu dnes naposledy, o pár týždňov už možno ani nebudeme zdraviť našich profákov, všetko bude fajn a ostanú len príjemné spomienky. 4.C bude minulosťou a Stojan tiež.    Tak Vám teda držíme palce pri maturitách a prijímačkách a Vy ich (palce, samozrejme) držte nám. Majte sa a keep smiling. Wat Aynil a VicEnzie
Ako som išiel na kmeľ         To, že pôjdem na chmeľ, som sa dozvedel v poslednej chvíli, asi 5 hodín pred odchodom vlaku. Nemal som pobalené žiadne veci, žiadne jedlo a žiadne prachy. Myslím české.         Ale zmákol som to, dokonca i fotrovcov som presvedčil, že idem skutočne robiť a nie len tak sa flákať.         Bolo 8 hodín večer, krásny deň a ja som sám ako prst odchádzal na dva týždne na miesta, na ktorých som ešte nikdy predtým nebol. Cítil som sa skleslo a stále som váhal. Lístok som však už držal v ruke a koľajnice boli tak blízko.         Vpratal som sa do kupé len pár minút pred odchodom. Vôbec bol zázrak, že som si nejaké našiel - a myslím tým nie len prázdne - ale i také, v ktorom by sa mi do rána nič "nestratilo", či neprihodilo. Zozadu ma okupovala rumunská family s istými neodškriepiteľne rómskymi črtami a spredu to nebolo o nič lepšie - boli to akýsi špinaví chlapíci s gitarou, jednou ženskou a jedným transvestitom.         Prvý krát v živote som videl transvestitu. Musím sa priznať, celou cestou som ho očumoval. Pôvodne to bol zrejme chlap, kým mu nezaplo, že to celkom nie je preňho. Mal oblečené (či mala?) akési kvietkované šaty, bol namaľovaný a príjemne sa usmieval. Nebudem komentovať to, že mal dosť chlpaté ruky a v topánkach na opätku sa nepohyboval najladnejšie. No ale ja nič proti.         Vo vagóne bola ešte skupina ruských tvrďasov vo vyšúchaných rifliach, s marlborkami v ústach a obrovskou batožinou. Väčšina z nich spala, jeden dával pozor. Vyzerali nebezpečne, ale nakoniec to boli zo všetkých spomenutých najpríjemnejší spoločníci. (Boli totiž ticho.)         Okrem normálnych ľudí - samozrejme. Ale tých tam bolo treba dobre hľadať.         Vlak sa pohol.         Sedel som v kupé a začal som zisťovať, čo všetko som si mohol vziať a nevzal som si. Nevzal som si žiadnu knihu (špica, aspoň nemám čo stratiť), nevzal som si ani časopis, ani noviny, ani walkman, ani karty. Hlavné, že som mal jedny náhradné rifle, 3 tričká, 2 košele a 1 sveter.         A zabudol som aj foťák. Do riti. No nič. Aspoň budem mať najmenší vak zo všetkých chmelařov, keď nič iné (hm...) - myslel som si.         Sedel som krásnych 2O minút a skôr než som si to stačil vychutnať, prišla prvá zastávka, do vlaku sa natrepali ďalšie davy a spolu s nimi prišli ľudia s miestenkami. Dal som teda zbohom svojmu vyhriatemu fleku, vytrepal som batoh na chodbičku a zostal som stáť.         Pár metrov odo mňa fajčil fúzatý Rus s flegmatickými očami a vyťahaným svetrom. Mal ma v paži a nevenoval mi ani jeden pohľad. Transvestita sa práve vracal z jedálenského vozňa so štyrmi pivami. Romales čosi vykrikovali (asi sa rozprávali) a pri otvorenom okne stáli dvaja vojaci.         Bolo mi opäť otupno, tak som s nimi hodil reč.         -- Za koľko to máš?         Vyvalili na mňa oči, prekvapení, že sa im v tomto cudzokrajnom vlaku niekto prihovára materčinou.         -- Za veľa, matki. ja som aprílový.         -- Ja januarovy, ty už ši bul na vojňe, ňe? - zatiahol šarištinou druhý.         -- Ta co ši, ja chodzim iše na stredňu. Nestraš me z vojnu, kurnik - rýchlo som nabehol na ich jazyk.         Slúžili obaja kdesi v lese pri Humennom, šli domov k prvému z nich do Žiliny a obom bolo veľmi do reči. Vojna vraj bola O.K., alkoholu dosť, len akosi chýbali "dzifčata" a diskotéky vraj v lesoch tiež nebývajú.         Keď vystupovali, lúčili sme sa ako bratia. Bola už noc, vonku tma, mne začínala byť kosa, chcelo sa mi spať a začínal som sa podobať na fajčiaceho Rusa.         Vykašľal som sa na slušné spôsoby odpozorované na civilizovaných chodbách Šrobárky a sadol som si na zem, zavadzajúc všetkým prechádzajúcim. Spokojne som zaspal (aj tak mi nemali čo šlohnúť ...).         Prebudil som sa až v mne nechutne známej Hornej Lideči. Teda, prebudil ma český colník.         -- Rus? - zrúkol na mňa.         -- Nie, Slovák - vyskočil som ako vystrelený.         -- Dobře - zaškľabil sa a venoval sa ruským obetiam. Pár ich vysáčkoval z pojezdu a šlo sa ďalej.         Fúzatý Rus ostal, dokonca i jeho spoločníci prešli raziou. Časť rumunských cigánov zmizla. Partia s gitarou sa veselila pri pive.         Po prebratí milým Čechom sa mi už nechcelo spať. Prechádzal som sa po chodbičke a podišiel som k Rusovi, snáď s nádejou, že sa s ním dám do reči.         Hodil však na mňa mútny pohľad a tak som sa tváril, že ho chcem obísť.         -- Dovolíte?         -- Da.         Povedal to akoby stene.         Pochopil som, že s týmto mužom teda kontakt nenadviažem a po chvíli som sa vrátil k batohu a zachrápal som.         Nič iné sa nedalo robiť.         Neskoro v noci, keď som sa opäť prebral, som pri sondovaní v okolitých kupé konečne objavil prázdny flek. Tak som nakoniec zaspal na sedadle.         Ráno ma privítalo pred Prahou, stovežatou matkou miest. Bol som dolámaný, ale nálada bola napodiv fajn.         Vyšiel som na chodbičku a brodil som sa v odpadkoch.         To, čo som pred treťou v noci zanechal kde-tu s nejakým ohorkom, papierom či fľaškou, bolo plné špiny. Fliaš bolo najviac, transvestitova skupinka sa asi v noci nenudila. Na konci chodby chrápal natiahnutý dedko. Ležal, chrápal a zrejme mu nebolo najhoršie. V ruke zvieral nedopitú fľašu od vína.         Nad to všetko vychádzalo práve slnko. Čistá idylka.         Vrátil som sa do kupé a obzrel som si cestujúcich. Boli to všetko mestské typy. A jedno dievča, trochu pri sebe, špinavá blondína. Práve sa zobudila a robila to isté čo ja - skúmala susedov.         Pozrela na mňa a ja som radšej pozrel inde. Nebola pekná.         -- How long does it take to Prague?         Do zadku, to som nečakal, komu to povedala? Opäť som sa na ňu pozrel. Vravela to mne.         -- mhm...hh...ee...I'm sorry. I don't know I'm stranger here. - horko-ťažko som zo seba niečo vysúkal.         -- Are you? Really? I'm Italian. My name's Stella.         Čo to na mňa skúša? Chce so mnou konverzovať? Dobrá nálada sa mi začala vytrácať. Ale fajn, bude mať, čo chcela.         -- Ciao, I'm Martin. I'm Slovak. - zachripel som tým najanglickejším prízvukom, aký som zo seba mohol dostať. To som nemal. Prehral som hneď a okamžite. Spustila na mňa takú spŕšku slov, miešajúc do toho i svoju rodnú reč, že som dostal K.O. v prvom kole.         Hlúpo som sa usmieval a občas som niečo hlesol. Nie že by som jej nerozumel, ale niekedy som si skutočne nebol istý, či melie po anglicky, alebo ako.         Tak sme tam sedeli až po Prahu, bolo nám spolu dobre (aspoň teda jej), aj sme sa vyrozprávali (aspoň teda ona) a špicovo nás to bavilo (aspoň teda ju). V Prahe vypadla. Pravdepodobne bola rada, že stretla kohosi, čo jej rozumie. Ja som jej rozumel len, že je vysokoškoláčka z Bari, že bola v Tatrách a že sa pohádala s boyfriendom a tak sa vracia bez neho domov. Úplná rozprávka. Nezažijem, tak neuverím. A Talianka so špinavoblond vlasmi? Neviem.         No ale nechajme to.         Bolo sedem hodín a boli sme v Kralupoch. Seifertovo mesto. Nemal som však čas si ho pozrieť, nič, ani hrob, ktorý by tam kdesi mal byť, stihol som si len kúpiť lístok na motorák do Loun a byť rád, že som ho stihol.         Voňal som český vzduch a pozoroval českú zem. Motorák sa vliekol a stál na každom rohu. Začínalo byť nepríjemne teplo.         Onedlho vyrástli za oknami prvé chmeľnice. Dlhočizné rady navešaných lián, zelené more po oboch stranách. Vytŕčal som krk a už som sa tešil domov.         -- No boha, to na takim budzem robic?         Obrátil som hlavu. Stáli tam pri okne dvaja mladíci, rovnako vytŕčali krky a vzhľadom na svoju reč budili pozornosť.         Prvý bol vystrihaný, športový typ. Druhý tenký, beatlesácke háro, vyzeral na IQ dedina. To on sa ozval.         A tak som sa s nimi zoznámil. Jano a Jožo zneli ich mená. Jožo, ten s tým IQ, rozprával šarištinou, Jano normálne. Jožo pil ako dúha, Jano slabo. Jožo fajčil, Jano nie. Jožo večne hrešil, Jano pomenej. Ale i tak patrili neoddeliteľne k sebe, boli ako dvojčatá. Či skôr už sme boli traja, Košičania, chmelaři.         V Lounoch nás čakal chlapík, čo nám tú robotu vybavil, Tomy Táloš. Naložil nás do starej škodovky a zdvorilo sa nás spýtal, aká bola cesta.         -- Na hovno. - Vyznamenal sa Jožo a tým nás predstavil.         Táloš sa rozosmial, asi si myslel, že je to vtip, ale Jožo to myslel smrteľne vážne a teraz sa mračil do vyškereného ksichtu nášho šéfa.         Táloš jazdil ako samovrah. Terén bol mierne kopcovitý, pri ceste stromy, dedina na dedine a on si to frčal cez 12O. Ako to jeho mašina robila neviem, ale ja som sa pre istotu dobre držal a veľmi som sa nepozeral von, aby mi neprišlo zle.         Za necelých 10 minút sme boli na mieste. Dedina, čisto česká, zopár domov, 3 česačky, jedna ubytovňa, dva obchody, jedna krčma, slniečko, kostol a fara. Čo viac si človek môže želať?         Hodil som batoh do izby, kde okrem nás 3 už bolo ubytovaných 15 chalanov a bol som tam. Chmeľ sa mohol začať.
SEN Surový Entertainment Nezbedníka     Pozrel som si zopár častí Beavisa a Buttheada a pochopil som, aký nudný život žijem.     Nuž, zbehol som do obchodu kúpiť bejzbolovú pálku a cestou domov som hneď vylepšil fasádu jednej vráskavej babke, ktorú každý volá Tereza. Ani veľmi neprotestovala, len si ľahla a začala sa opaľovať. O chvíľu ju už nebolo vidieť, lebo začalo dosť husto snežiť.     Pri bloku som stretol kamoša, zopár som mu preťal po chrbte a opýtal som sa ho, ako sa má. Tiež len hlúpo mlčal, tak dostal ešte dve po bruchu,aby sa vyrovnal. Ale nič nevravel, tak som ho tam nechal. Vyzeral dosť unavene.     Prišiel som domov, zbil som sestru a vypil pol litríka Moskovskej. Zistil som, že sa nejak rýchlo stmieva, tak som ešte pred súmrakom vybehol opäť von. Kamoša som už nevidel, ale kútikom oka som zazrel, ako za rohom mizne čierna sanitka.     Vybral som sa do mesta a cestou som stretol nejakého uniformovanca v bielom aute so zeleným pásikom. Ukázal mi Terezinu fotku, ako sa opaľuje v snehovom záveji, a nepekne na mňa zazrel, nuž som mu dal zo päť po krížoch, aby jej až tak nezávidel. Spýtal som sa ho, či si môžem nechať tú fotku, ale on len do vysielačky huhňal čosi o posilách a ochrnutých nohách.     Veľa srandy s ním už nebolo, tak som mu na auto zhodil telefónnu búdku a šiel som svojou cestou.     Všimol som si, že na druhej strane cesty práve ďeťúrence hrajú futbal. Aj so mnou nás bol nepárny počet, preto som navrhol, aby jeden z nás robil rozhodcu. Nikto nechcel, tak som povedal tomu najmenšiemu, aby ním bol on. Ten však na to vôbec nereagoval a mňa zaujímalo, prečo. Ostatní ma upozornili, že sa mu asi zle rozpráva, keď ho držím vo vzduchu za vrchnú peru.     To som už ale začul zvuk, ktorý mi pripomínal drnčanie budíka. Opatrne som otvoril jedno oko a zistil som, že je to fakt drnčanie budíka. Šiel som sa umyť a potom som otvoril aj druhé oko, lebo televízor sa zle pozerá jedným okom.     Pozrel som si zopár častí Beavisa a Buttheada a pochopil som, aký nudný život žijem.     Nuž zbehol som do obchodu kúpiť bejzbolovú pálku. Hh. Hh.
STOJAN'S REBRÍK TOP 7 3. kolo     Do nového roka som si dal tri rôzne predsavzatia: Nebudem robiť Top Sieben Nebudem piť Nebudem sa flákať s dievčatami     Žiaľ, prvý som už porušil. A tak je tu rebrík. Ani neviem, čo k nemu dodať. Normálne som sa na ňom zapotil. Na Emtíví chodí teraz totiž toľko dobrých pesničiek, že neviem, či mám pozerať Eurosport, alebo čo.     VicEnzie sa rozhodol, že sa bude správať ako naozajstný profík a spýtal sa ma, či sa nechcem ísť zakopať. Už som si niesol lopatu, ale zrazu na mňa spoza rohu vybehol taký kretén s bejzbolovou pálkou a dal mi nový zmysel života. Túžiac po pomste som v Excentri (čistý špitál) vypil toľko medicíny, že sa Top Sieben rozrástla na osem pesničiek. Je to týchto šesť (viď vľavo).     Mimochodom, v nemocnici ma bol pozrieť VicEnzie s tým, že ide ku mne rovno od starej mamy. Povedal mi zbrusu nový kameň: "Babi, smrdí tu mŕtvola. Babi? Babíííí!!!"     Čaves Wat Aynil
INTERVIEW S EVOU Bol pondelok, úplný veget, ako každý deň pred maturou, a tak som si povedal, že už by bolo načim spraviť nejaký rozhovor. A tu šla okolo mňa práve Eva. Síce sa veľmi ponáhľala na obed (kam inam...), ale keď som jej naznačil, že ide o Stojan, hneď bola celá žhavá. Snažila sa ma dokonca presvedčiť, že mám prísť aj večer, ale nedal som sa, lebo bol hokej. Nakoniec mi niečo povedala a dokonca niečo dovolila aj uverejniť. A tu to máte. PART I - ÚVOD W Evka, poskytneš mi interview? E Hej, ale dúfam, že ti je jasné, že ti aj tak nič nepoviem. Mám k tomu záporný postoj. Hlavne už to, že som hladná, už to je vrcholne záporné... W Mimochodom, to sa nahráva. E Joj, ty pinduš!!! Kašľať na to. PART II - KONEČNE K VECI W Ako si predstavuješ svoj budúci život? E Už som sa zľakla, že "ako si predstavujem svojho budúceho partnera". W Hhhh. (to bol smiech) E Budúci život? Preboha! To je také fasa. No dobre no. A nerehoc sa. Jééžiš! To mám vážne odpovedať? Ani slovo ti už nepoviem, lebo sa stále rehoceš. Čo ti je také smiešne? No jasné, ja. W Hhhh. Sucks. Sorry. E No dobre, vyštudujem, budem pracovať a vydám sa. To je úplne seriózna odpoveď. V Za koho? (VicEnzieho vložka #1) E Za teba, VicEnzie. V Fakt? E A chcem byť menežér. Chi-chi-chi. A chcem mať dve deti. Alebo tri. Ale viacej nie. Ani menej. PART III - A ČO IV.C? W Aký je tvoj názor na náš kolektív? E Sme lepší ako všetci ostatní. Sme najlepší. Ale nie sme super. W A čo vy, dievčatá ? E Držíme spolu a máme sa rady. Ináč som ťa upozornila, že dialóg so mnou nebude plodný - asi ako s tými dvoma chalanmi. Keby si radšej prišiel večer... W Nemôžem, je hokej. Iba ak po ňom. PART IV - O SEBE W Páčis sa sama sebe? E Nehnevaj sa, Wat, ale to je taká dzigi otázka. Niekedy hej, ale, napríklad, na videu zo stužkovej to bolo otrasné. W Chcela by si na sebe niečo zmeniť? E Áno. Chcela by som vyskúšať dlhé vlasy. Ale to nikdy nevyskúšam, lebo mi nikdy nenarastú. A chcela by som dobrý zrak. W Teraz ti položím obligátnu otázku, ktorá už k takémuto rozhovoru neodmysliteľne patrí: si panna? A po kom túžiš? E Som panna, to je prvá vec... V Aj ja som panna - VicEnzieho vložka #2 E ...A po druhé, túžim po tebe. W To je jasné. Po mne túži každá. Som sexidol, najkrajší, nainteligentnejší, najšarmantnejší a najobletovanejší. To sa neráta. E To nemôžem pred triedou. Pred touto triedou sa nedá nič hovoriť. PART V - O ŠKOLE W A teraz niečo okolo školy... Predstav si, že by si bola na jeden deň neobmedzenou vládkyňou. Čo by si zmenila na našej škole, a čo na našej triede? A komu by si to poriadne spočítala? E Ach, taká dobrá otázka!!! Každého hneď napadne tá, tá oná... Teššerová! Ja by som jej hneď niečo povedala! Že či nemá fakt čo robiť, keď chodí po chodbách ako sondovací pes, že z našich plesov urobila to, že na ne nechce nikto chodiť, a že je to celé totálne na houby. A nepustila nás do Blavy, to je také svinstvo jak sa patrí, keď pred nami ostatné triedy boli, a z Géčky napr. len sedemnásti! W A na našej triede? E ...A ešte by som sa spýtala profákov, či ju vážne majú radi ako riaditeľku! Lebo to ja vážne nechápem. No a na našej triede? No, aby sa tam ľudia trošku viacej starali o seba, to by som zmenila. Inak je to fajn. W To bola narážka na mňa? E Nie, to bola narážka na Eríška! A to nie je hlod. Aj ked sa to podobá na to, čo povedala Denisa. W Máš niečo proti nemu? E Nie, vôbec nie. Mám ho celkom rada. Len, že sa niekedy príliš stará o to, čo kto robí. To snaď nikoho nezaujíma tak veľmi ako Erika. Proste niekedy mi lezie na nervy. PART VI - KLASIKA W A dám ti ešte jednu klasickú otázku. Chodíš s niekym? E Nie. W A prečo? E Ja neviem. W (pošepky) Už dlho nič? E (tiež pošepky) Už dlho. W (stále rovnako...) Ešte nikdy? E Ne! W A nechcela by si? My - Stojan - ti to môžeme vybaviť. Dáme ti inzerát: Eva hľadá partiu. Hm? E No fasa. W Ale často ťa vidieť s Gabom. Nič? E Nič. W Čo, nechce? E Choď do pekla! W Tak ja už pôjdem, bejb. PART VII - ZÁVER W Ďakujem ti za rozhovor a ešte mi, prosím ťa, povedz, čo by si chcela odkázať našim čitateľom. E Áno. Nenechajte si so sebou nikdy robiť interview!!! A neflákajte sa vonku bez ponožiek. A majte sa dobre. POZDRAVUJÚ VÁS: Eva, Wat Aynil a VicEnzie
Mucko at Siberia STORY: Fšecko sa to začalo vlastne tak, že som bol opitý. Vlastne, aby som bol presný, stalo sa to v krčme zvanej OLŠAVANKA. Dal som si s kamarátmi jedno-dve pivá (slovom dvanásť píf!), a samozrejme som to pozapíjal stoličnými vodkami. Bol január, no v krčme bolo príjemne teplo. A tu zrazu jeden môj kamoš zapotí: "Si predstaf, hik, jaká musí byť teras kosa, hik, na Sibíri, hik, ty brďo!" A ja potúžený horeuvedenými nápojmi, som oponoval: "Čo ti ....? Ja by som tam išiel aj v trenírkach, matki!" A on na to: "Ta sa stav o kilo, že ne!" A ja na to: "Ta dobre, ale sa stavme o päť kila, keť si taki frajer, hik!" A on, hnusák jeden, súhlasil. Zobudil som sa. Vo svojej posteli som sa fakt cítil dobre a dúfal som, že to všetko bol iba sen. Nebol. Zistil som to tak, že mi zavolal môj podarený kamoš, nazvime ho trebárs KLINEC. Zavolal: "Muco, voc ap? Mal si vyraziť už pred hodinou!" Darmo som argumentoval tým, že stávky do 18 rokov sú nezákonné, že som bol opitý. Ta kdeže! Klinec bol neúprosný. Povedal: "No čo je, ty brďo. Pozri sa sem. Nemusíš nikde ísť, ale vysoľ päť kila, jak si sľúbil. Čo iné mi ostávalo. V poslednom čase som mal peňazí jak kostra mäsa. Tak som si obliekol tie priekliate trenírky a šiel som na Sibír. Teraz si poviete: Ved si ho mohol nejak ošmejdiť a povedať mu: "No už som späť, ty panel!" Ale to nešlo. Ako dôkaz návštevy Sibíra som mal doniesť Eskimáčku z Vladivostoku a flašku sibírskej vodky. Ako vidíte (alebo skor čítate), na Sibír som MUSEL ísť. Tu sú poznámky z môjho zápisníka: 1. DEŇ Na stanici sa s plačom lúčim so svojimi príbuznými. A samozrejme s Klincom, ktorý kontroluje, či nemám na sebe niečo viac ako trenírky. Jeho pokus je úspešný. V pravom vrecku treníriek našiel dva hrubé pulóvre a vetrovku. V ľavom našiel jeden pár teplých čižiem a otepľovačky. Keď sa mi pozrel do uší, tak našiel vlnenú čiapku a v druhom teplé rukavice. To ho uspokojilo. Ja som bol spokojný, pretože ho nenapadlo pozrieť sa mi do nosa. Nanešťastie bol na stanici prievan. Bolo mi zima, tak som si kýchol. Viete, to nie je med lízať, byť 6. januára len v trenírkach. Takže som si kýchol a z nosa mi vyfŕkli čiapka, rukavice, šál, ponožky, vetrovka, otepľovačky a vreckovka. Myslel som si, že sa prepadnem od hanby. Klinec sa však vôbec nenahneval a vreckovku mi ponechal. Rozlúčili sme sa ako najlepší priatelia. 2. DEŇ Cestujem vlakom cez Ukrajinu. Kým som spal, niekto mi ukradol hodinky. 3. DEŇ Som v Moskve. Klinec sa mi našťastie nepozrel ani do análneho otvoru. Vyťahujem vetrovku a 1000 dolárov. Idem do obchodu a čo nevidím? Klinca! "Ako si sa sem dostal?" pýtam sa ho. A on na to: "Voc ap, ty brďo? Skade z riti máš tú vetrovku? Daj ju sem!" A v okamihu som nemal vetrovku. No čo, aspoň mi nechal tých tisíc dolárov. Odprevadil ma ažk západnému kraju Sibíra, a potom zmizol. Neviem ako to robí, že zmizne a objaví sa, kedy sa mu chce. 4. DEŇ Tie trenírky nejak nehrejú. Niekto mi ich totiž ukradol. Ešte mám tých 1000 dolárov. Kúpil som si vodku a hrejem sa. 6. DEŇ Idem už päť dní stále na východ. Čím ďalej, tým viac ma oziaba na nohy a ceny su vyššie. Tie tenisky moc nehrejú. To ani nehovorím o tričku. To vidno, že je z BLŠÁKU. S jedným šikmookým som vykšeftoval zlatú retiazku za kondóm. Aspoň na dačo mi nie je zima. 8. DEŇ Zobudil som sa za svitania. Vstavajúc zisťujem, že moje ochlpenie, vrátane vlasov, zostáva primrznuté na zemi. Tričko som zjedol včera. 10. DEŇ Ráno ma pristavil nejaký Róm a názorne mi vysvetlil, že nemá rád skinheadov. Oko už prestalo pomaly krvácať. 11. DEŇ Nabehol Klinec a dal mi parochňu a nové trenírky. Kondóm si navliekam na trup. Je mi celkom fajn, akurát ma znepokojuje fialová farba mojich končatín. ANI NEVIEM, KTORÝ DEŇ Do Vladivostoku sme prišli o piatej ráno. Ja v trenírkach, Klinec v kožuchu. Celou cestou mi rozprával vtipy o zmrznutých. Chcel som mu kúpiť pohľadnicu, ale od vojny tu nič nedostať. Klinec sa ma spýtal, či sa nechcem staviť, že dôjdem domov v trenírkach. Pohreb bude mať zajtra. Ani mi nestačil dať päť kila. Ešte mám tých päť dolárov. Truhlu mi dokončia v stredu. THE END VicEnzieho dodatok: Umelecky je to slabé Wat Aynil: Trpím depresiami
IC ŠIDZEMNAC - Zostaň ešte dva-tri dni	Bejby, keď chceš odísť Ja ti brániť nebudem Ale nemysli si, že ti len tak Odomknem klietku Chcem ti povedať že keď odídeš Tak ťa to bude bolieť Ešte viac Ako keď som ti lámal prsty A aj mňa to bude trocha mrzieť To musím priznať Ref: Tak zostaň ešte dva-tri dni Viem, že to oko ti už nikto nevráti Nemal som robiť dieru tam Kde som ju ja chcel Ale mne sa i tak ľubiš Mám taký divný pocit Že vlastne nemáš dôvod odísť Veď som ťa od rána nebil Nie som žiadny debil Ak zmizneš, ja si ťa nájdem To sa neboj Tak radšej vydrž Tá bitka ti nestojí zato Ani tie monokle Pochop to, ty hlúpa hus Robíš chybu Aha, prepáč, nie si hlúpa No tak zostaň ešte dva-tri dni Ref: A uprac A navar A...
1 Pil som, odkedy si preč Teraz mi tvrdne... pečeň Vieš, aký som bitkár Ale už ťa fakt nikdy nezbijem Teraz neviem spievať Lebo som stratil... hlas Ako kedysi, ždycky CH: Uf, ťa lúbym ťa birujem, beybe Na furt, ždycky Máš pekné oči A priesvitné plavky Kým nebo tryme ťa lúbym, ždycky 2 Čo by som dal za to Keby som ťa mohol... Pohladiť po vlasoch Pochop, že som len človek Ždycky Keď ON s tebou robí smiešky Tak aj ja chcem 3 Povedz, aby som plakal A ja budem Povedz, aby som ťa... Objal A ja o tom pouvažujem Povedz, aby som skočil do studne A zomrieš Na furt Ždycky CH: ... 4 Daj mi ešte šancu Pôjdeme pozrieť tvoju bapku Slnko bude svietiť Dostaneš úpal A bude mi dobre Ždycky BEAVIS, VRÁŤ SA! Na furt Ždycky
KURT COBAIN NEUMREL (O Anplakt, VicEnzieho pravom oku a tak trochu aj o ňom)    Minulého roku si to s nami chlapec rozmyslel. Posledný krát nám zamával a už ani nevedel, kde mu hlava stojí. Wat sa vtedy cítil, ako sám povedal, dosť prázdne. To asi preto, že keď ma kvôli tomu psajchovi o jedenástej v noci telefonicky budil, hneď ma ubezpečil, že od rána nejedol. Ale to je už iný príbeh.    Dôležité na tom je, že ten figliar naozaj nezomrel. Wat zasa raz trafil klinec (alebo Klinca?) po hlavičke, keď zahnojil, že kto večne žije, neumiera. Fakt. Poznám jedno dievča, ktoré na také veci hovorí, že je to len telo. Dobré, nie?.    Kurt nie je mŕtvy. To teda nie. Nie, že by mi to nebolo jedno, ale len toť nedávno vydal Anplakt, alebo ako sa to povie, a tým nám taktne naznačil, že sa ho len tak ľahko nezbavíme.    Túto správu som sa dozvedel medzi poslednými, ale ani to mi nezabránilo v tom, aby mi vypadlo pravé oko. Dodnes však neviem prísť na to, či to bolo preto, že ma to tak potešilo, alebo preto, že som si práve fúkal nos. No neviem, no.    Ak mám byť úprimný, pesničiek je na Anplakt 14 (štrnásť), sú počúvateľné a VSŽ sú majstri. S pozdravom Howgh sa lúči VicEnzie FRANZ KAFKA: MOST    Byl jsem nepoddajný a studený, byl jsem most, ležel jsem nad propastí. Na jedné straně byly zabořeny špičky nohou, na druhé ruce, byl jsem pevně zahryzlý do drolivé hlíny. Šosy kabátu mi vláli po stranách. V hlubině lomozil ledový potok s pstruhy. Žádný turista nezabloudil do těchto neschůdných výšek, v mapách most jěště nebyl zakreslen. - Tak jsem ležel a čekal; musel jsem čekat. Žádný jednou zbudovaný most nemůže přestat být mostem, aniž by se zřítil.    Bylo to jednou k večeru - byl to první večer, byl to tisící, nevím, - mé myšlenky se pohybovali pořád ve zmatku a pořád v kruhu. K večeru v létě temněji hučel potok, vtom jsem zaslechl lidský krok! Ke mně, ke mně. - Napni se moste, ukaž, co dokážeš, tráme bez zábradlí, podrž toho, jenž ti je svěřen. Nepozorovatelne vyrovnej neistotu jeho kroku, zakolísa-li však, dej se poznat a jako horský bůh jej vymršti na zem.    Přišel, železnou špicí své hole mě oklepal, pak jí nadzvedl šosy mého kabátu a urovnal je. Do chomáčů mých vlasů zajel svou špicí a nechal ji tam, rozhlížeje se patrně divoce kolem. Potom však - právě jsem ho následoval v jeho snu přes hory a doly - mi oběma nohama skočil doprostřed těla. Zatrnulo ve mně - nic netušícím - prudkou bolestí. Kdo je to? Dítě? Sen? Zákeřník? Sebevrah? Pokušitel? Ničitel? A já se obrátil, abych se na něho podíval. - Most, který se obrátí! Ještě jsem se neobrátil docela, a už jsem se řítil, řítil jsem se dolů, a už jsem byl rván a bodán špicatými oblázky, které na mne vždycky tak pokojně hleděly ze zuřících vod. POĎAKOVANIE: Za Stojan 3 môžu okrem redakcie títo počítačoví experti: Jarči Pobeha a Stano a Maťo Ivanovci. K nim sa ešte pripája Mokáč Komanický, ktorý toľko tlačil, až vyšiel Stojan, Maja Ondrová, ktorá nám dávala cenné rady, a Zuzka Bosáková, ktorá ochorela v pravý čas. Vďaka!!!